Grobská pečená hus
Pomaly pečená vo vlastnej masti, kým koža nezíska sklovitú chrumkavosť. Podávame celú alebo polovicu, vždy s lokšou a dvoma kapustami.
Históriu grobskej husaciny začali písať ženičky zo Slovenského Grobu na bratislavských trhoch pred viac ako sto rokmi. Nosili chrumkavú, voňavú husacinku, ktorá si získala srdcia aj žalúdky doma aj ďaleko za hranicami.
Umenie pečenia husí, ručne vaľkaných zemiakových lokší a lahodnej pečienky si rodiny v Grobe odovzdávajú z generácie na generáciu ako tajné rodinné poklady. V Zelenom Dvore s ním začala pani Konštiaková, mama pani Pluhárovej, pred vyše šesťdesiatimi rokmi.
Hostia vtedy sedávali vonku na dvore pod zeleným viničom a popíjali burčiak, ktorý si pani Konštiaková sama vyrábala. Vracali sa rok čo rok a mnohí dodnes spomínajú na pochúťky podávané v rodinnej atmosfére, pri hudbe a hlboko do noci.
Rodina Pluhárová v tejto tradícii pokračuje dodnes. Posedenie pri horiacom krbe s pohárom vína alebo na útulnom dvore v tieni stromov je súčasťou zážitku rovnako ako samotná hus. Deti majú na dvore ihrisko, vy máte pokoj na dobrý obed.
